Aktuálne vydanie EU Legal News prináša prehľad kľúčových rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v oblasti verejného obstarávania, ochrany spotrebiteľa, medzinárodného práva súkromného, trestnej spolupráce, poľnohospodárskeho reťazca a súťažného práva vrátane disclosure pred podaním žaloby.
Vážení klienti advokátskej kancelárie Hronček & Partners, s. r. o.,
vítame vás pri ďalšom vydaní EU Legal News!
Aktuálna judikatúra Súdneho dvora EÚ prináša dôležité výklady v oblasti verejného obstarávania, ochrany spotrebiteľa, medzinárodného práva súkromného, trestnej spolupráce aj súťažného práva. Rozhodnutia sa dotýkajú praktických otázok, ktoré majú priamy dopad na podnikateľské prostredie aj na ochranu individuálnych práv.
V oblasti verejného obstarávania sa Súdny dvor vyjadril k podmienkam priameho zadania zákazky spoločne kontrolovanej spoločnosti a k výpočtu 80 % limitu činnosti na základe konsolidovaného obratu. V oblasti ochrany spotrebiteľa objasnil, že pri zrušení letu sa náhrada ceny letenky vzťahuje aj na províziu zaplatenú sprostredkovateľovi.
Významné sú aj závery týkajúce sa určovania rozhodného práva pri náhrade škody za straty z online hazardu bez licencie, ako aj ochrany bona fide hypotekárnych veriteľov pri cezhraničnom uznávaní príkazov na konfiškáciu.
V oblasti poľnohospodárskeho a potravinárskeho reťazca sa judikatúra zamerala na kvalifikáciu viacerých nekalých obchodných praktík ako jedného porušenia a limity sankcií. Napokon, v oblasti súťažného práva Súdny dvor spresnil pravidlá prístupu k dôkazom ešte pred podaním žaloby na náhradu škody a požadovaný stupeň pravdepodobnosti nároku.
Veríme, že výber rozhodnutí vám poskytne prehľad aktuálneho vývoja judikatúry Súdneho dvora EÚ a pomôže vám lepšie sa zorientovať v jej dopadoch na právnu aj podnikateľskú prax.
S úctou,
tím Hronček & Partners, s. r. o.
1. Téma: Priame zadanie zákazky spoločne kontrolovanej spoločnosti: ako počítať 80 % limit činnosti?
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 15. januára 2026 (vec C-692/23) zaoberal výkladom článku 12 ods. 3 a 5 smernice 2014/24/EÚ o verejnom obstarávaní. Išlo o tzv. „in-house“ výnimku, ktorá umožňuje priamu zákazku právnickej osobe spoločne kontrolovanej verejnými obstarávateľmi, ak viac ako 80 % jej činností je vykonávaných pre týchto kontrolujúcich zadávateľov.
Kľúčovou otázkou bolo, či sa pri výpočte tejto 80 % hranice má zohľadniť len obrat kontrolovanej právnickej osoby, alebo aj obrat jej dcérskych spoločností v rámci skupiny.
Pozadie prípadu:
Kontrolovaná právnická osoba, ktorej bola zverená verejná zákazka bez súťaže, bola materskou spoločnosťou skupiny podnikov. Vnútroštátny súd riešil, či pri posudzovaní splnenia podmienky, že viac ako 80 % činností sa vykonáva pre kontrolujúcich zadávateľov, treba vychádzať z individuálneho obratu tejto spoločnosti alebo z konsolidovaného obratu celej skupiny podľa účtovných pravidiel EÚ.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Kritérium 80 % sa posudzuje podľa obratu
Súdny dvor potvrdil, že podmienka podľa článku 12 ods. 3 smernice 2014/24/EÚ sa určuje podľa kritéria obratukontrolovanej právnickej osoby. - Zohľadnenie obratu skupiny
Ak je kontrolovaná právnická osoba materskou spoločnosťou skupiny, je potrebné – ak je to relevantné – zohľadniť aj obrat ostatných subjektov skupiny, a to na základe konsolidovaného obratu, ktorý musí byť vykazovaný podľa smernice 2013/34/EÚ o účtovnej závierke a konsolidovaných finančných výkazoch. - Väzba na účtovné právo EÚ
Výklad smernice o verejnom obstarávaní je preto úzko prepojený s pravidlami EÚ o konsolidovaných finančných výkazoch. Posúdenie 80 % hranice musí odrážať ekonomickú realitu skupiny, nie len formálnu štruktúru jednej spoločnosti.
Praktické dopady:
Rozsudok má význam pre verejných obstarávateľov aj pre skupiny podnikov využívajúce in-house model. Priame zadanie zákazky bez súťaže si vyžaduje dôkladné posúdenie obratu celej skupiny, ak kontrolovaná osoba vystupuje ako materská spoločnosť.
Rozhodnutie posilňuje požiadavku transparentnosti a zabraňuje obchádzaniu pravidiel verejného obstarávania prostredníctvom skupinových štruktúr. Verejní obstarávatelia musia pri aplikácii in-house výnimky vychádzať z konsolidovaných údajov, ak to vyžaduje účtovná legislatíva EÚ, aby bolo splnené kritérium, že podstatná časť činnosti je vykonávaná pre kontrolujúcich zadávateľov.
2. Téma: Zrušenie letu: zahŕňa náhrada aj províziu zaplatenú sprostredkovateľovi?
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku zo 15. januára 2026 (vec C-45/24) zaoberal výkladom článku 8 ods. 1 nariadenia (ES) č. 261/2004 o právach cestujúcich v leteckej doprave. Kľúčovou otázkou bolo, či je letecký dopravca pri zrušení letu povinný vrátiť celú sumu zaplatenú cestujúcim, alebo len tú časť, ktorú reálne prijal.
Pozadie prípadu:
Cestujúci si zakúpil letenku prostredníctvom sprostredkovateľa, ktorý si k cene účtoval províziu. Po zrušení letu vznikol spor o to, či sa má náhrada počítať len zo sumy prijatej dopravcom, alebo zo sumy, ktorú zaplatil cestujúci. Dopravca namietal, že nepoznal presnú výšku provízie sprostredkovateľa.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Náhrada zahŕňa celú zaplatenú cenu
Súdny dvor rozhodol, že cena letenky, ktorá sa berie do úvahy pri náhrade podľa článku 8 ods. 1 písm. a) nariadenia 261/2004, zahŕňa celú sumu zaplatenú cestujúcim, teda aj rozdiel medzi sumou zaplatenou cestujúcim a sumou prijatou dopravcom, ktorý zodpovedá provízii sprostredkovateľa. - Nezáleží na vedomosti dopravcu o výške provízie
Povinnosť vrátiť cenu sa uplatní aj v prípade, že dopravca nepoznal presnú výšku provízie vyberanej sprostredkovateľom. - Ochrana cestujúceho ako prioritný cieľ
Výklad nariadenia musí zabezpečiť vysokú úroveň ochrany cestujúcich. Cestujúci nemôže niesť riziko obchodného modelu medzi dopravcom a sprostredkovateľom.
Praktické dopady:
Rozsudok jasne potvrdzuje, že pri zrušení letu sa náhrada počíta z reálne zaplatenej ceny letenky, nie len zo sumy prijatej dopravcom.
Pre leteckých dopravcov to znamená potrebu upraviť vzťahy so sprostredkovateľmi tak, aby si mohli prípadnú províziu vysporiadať interne.
Pre cestujúcich ide o významné posilnenie ich práv – majú nárok na vrátenie celej zaplatenej sumy, vrátane sprostredkovateľských poplatkov.
3. Téma: Nezmluvná zodpovednosť riaditeľov spoločnosti a miesto vzniku škody pri online hazarde
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku zo 15. januára 2026 (vec C-77/24) zaoberal výkladom nariadenia (ES) č. 864/2007 (Rím II) o rozhodnom práve pre nezmluvné záväzky. Otázkou bolo, aké právo sa uplatní na žalobu o náhradu škody proti riaditeľom spoločnosti, ktorá ponúkala online hazardné hry bez požadovanej licencie, a kde sa považuje škoda za vzniknutú.
Pozadie prípadu:
Hráč sa domáhal náhrady strát vzniknutých účasťou na online hazardných hrách prevádzkovaných spoločnosťou v inom členskom štáte, ktorá však nemala potrebnú licenciu podľa vnútroštátneho práva štátu hráča. Žaloba smerovala aj proti riaditeľom spoločnosti, pričom vznikla otázka, či ide o zodpovednosť vyplývajúcu zo spoločenského práva alebo o deliktnú zodpovednosť a podľa ktorého práva sa má posudzovať.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Nejde o otázku práva obchodných spoločností
Súdny dvor rozhodol, že žaloba smerujúca proti riaditeľom spoločnosti za porušenie zákazu ponúkať hazard bez licencie nepatrí do výnimky týkajúcej sa práva obchodných spoločností podľa článku 1 ods. 2 písm. d) nariadenia Rím II. Ide o nezmluvnú (deliktnú) zodpovednosť, na ktorú sa nariadenie uplatní. - Miesto vzniku škody = štát obvyklého pobytu hráča
Podľa článku 4 ods. 1 nariadenia Rím II sa rozhodné právo určuje podľa miesta, kde škoda vznikla. Súdny dvor konštatoval, že pri strate z online hazardu je škoda spôsobená v členskom štáte, kde má hráč obvyklý pobyt, teda kde sa prejavila jeho finančná strata.
Praktické dopady:
Rozsudok je významný pre spory súvisiace s online hazardom a cezhraničnými digitálnymi službami. Potvrdzuje, že zodpovednosť riaditeľov za porušenie zákazu prevádzkovať hazard bez licencie sa posudzuje ako deliktná zodpovednosť, nie ako otázka vnútorných vzťahov spoločnosti.
Zároveň jasne určuje, že pri nárokoch hráčov na náhradu straty sa rozhodné právo spravidla viaže na štát ich obvyklého pobytu. To môže mať zásadný dopad na prevádzkovateľov online platforiem, ktorí pôsobia cezhranične bez príslušných licencií.
4. Téma: Vzájomné uznanie príkazov na konfiškáciu a práva bona fide tretích osôb
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 29. januára 2026 (vec C-562/24) zaoberal výkladom rámcového rozhodnutia 2006/783/JHA o vzájomnom uznávaní príkazov na konfiškáciu. Spornou otázkou bolo, či môže vykonávajúci členský štát odmietnuť uznať alebo vykonať konfiškáciu nehnuteľnosti predstavujúcej výnos z trestnej činnosti, ak je na nej zriadená hypotéka v prospech bona fide veriteľa, zapísaná ešte pred začatím konania o uznaní a vykonaní príkazu.
Pozadie prípadu:
Orgány jedného členského štátu vydali príkaz na konfiškáciu nehnuteľnosti ako výnosu z trestnej činnosti. V inom členskom štáte však bola na túto nehnuteľnosť už predtým riadne zapísaná hypotéka v prospech veriteľa.
Vykonávajúci orgán sa musel vysporiadať s otázkou, či práva hypotekárneho veriteľa – ako možnej bona fide tretej osoby – predstavujú dôvod na odmietnutie uznania alebo vykonania konfiškácie podľa článku 8 ods. 2 písm. d) rámcového rozhodnutia.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Ochrana bona fide tretích osôb
Súdny dvor potvrdil, že článok 8 ods. 2 písm. d) rámcového rozhodnutia, vykladaný v súlade s článkom 17 ods. 1 Charty základných práv EÚ (ochrana vlastníctva), umožňuje odmietnuť uznanie alebo vykonanie príkazu na konfiškáciu, ak by boli dotknuté práva bona fide tretej osoby. - Hypotekárny veriteľ môže byť bona fide osobou
Ak hypotekárny veriteľ zapísal svoje záložné právo pred začatím konania o uznaní a vykonaní konfiškácie, môže sa domáhať ochrany ako bona fide tretia osoba. - Individuálne posúdenie dobrej viery
Je však na vnútroštátnom súde, aby posúdil, či veriteľ skutočne konal v dobrej viere, pričom musí zohľadniť všetky okolnosti prípadu, vrátane momentu vzniku záložného práva a súvisiacich exekučných konaní.
Praktické dopady:
Rozsudok posilňuje ochranu práv bona fide veriteľov v rámci cezhraničného uznávania konfiškácií. Potvrdzuje, že princíp vzájomného uznávania nemôže automaticky prevážiť nad ochranou vlastníckeho práva tretích osôb.
Pre banky a iných zabezpečených veriteľov je rozhodnutie významné najmä v prípadoch, keď sa zabezpečená nehnuteľnosť následne stane predmetom konfiškácie v inom členskom štáte. Orgány vykonávajúceho štátu musia vždy individuálne posúdiť postavenie veriteľa a jeho dobrú vieru predtým, než pristúpia k vykonaniu konfiškácie.
5. Téma: Viacero zakázaných požiadaviek na platbu ako jedno porušenie? Limity sankcií podľa smernice 2019/633
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 29. januára 2026 (vec C-311/24) zaoberal výkladom smernice (EÚ) 2019/633 o nekalých obchodných praktikách v poľnohospodárskom a potravinárskom dodávateľskom reťazci. Spornou otázkou bolo, či môže vnútroštátna legislatíva považovať viacero zakázaných žiadostí o platbu adresovaných viacerým dodávateľom za jediné porušenie, za ktoré sa uloží jedna pokuta, a či je takýto postup v súlade so zásadou ne bis in idema požiadavkou účinných, primeraných a odrádzajúcich sankcií.
Pozadie prípadu:
Kupujúci subjekt adresoval viacerým dodávateľom požiadavky na platby, ktoré nesúviseli s predajom poľnohospodárskych a potravinárskych výrobkov, čím sa dostal do rozporu s článkom 3 ods. 1 písm. d) smernice 2019/633.
Vnútroštátna právna úprava umožňovala takéto konanie kvalifikovať ako jediné porušenie, ak vychádzalo z jedného zámeru, a uložiť jednu pokutu, pričom zákon zároveň stanovoval horný limit sankcie. Otázkou bolo, či takýto model rešpektuje požiadavky práva EÚ.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Jediné porušenie je prípustné
Súdny dvor rozhodol, že článok 6 ods. 1 smernice 2019/633 nebráni vnútroštátnej úprave, ktorá viaceré zakázané žiadosti o platbu kvalifikuje ako jedno porušenie, ak vychádzajú z jedného zámeru. - Jedna pokuta s horným limitom je možná
Uloženie jednej pokuty s maximálnym zákonným stropom je prípustné, pokiaľ má príslušný orgán alebo súd dostatočnú diskrečnú právomoc stanoviť sankciu tak, aby bola účinná, primeraná a odrádzajúca. - Posúdenie proporcionality
Pri určovaní výšky pokuty musia orgány zohľadniť najmä povahu, trvanie, opakovanosť a závažnosť porušenia.
Praktické dopady:
Rozsudok poskytuje členským štátom určitú flexibilitu pri nastavovaní sankčných mechanizmov v oblasti nekalých obchodných praktík. Potvrdzuje, že viacero súvisiacich porušení môže byť kvalifikovaných ako jedno konanie, ak to zodpovedá ich jednotnému zámeru.
Zároveň však zdôrazňuje, že sankčný systém musí zabezpečiť skutočný odstrašujúci účinok. Stanovenie horného limitu pokuty je prípustné len vtedy, ak vnútroštátne orgány majú možnosť zohľadniť všetky relevantné okolnosti a uložiť sankciu primeranú závažnosti porušenia.
6. Téma: Disclosure pred podaním žaloby: aký stupeň pravdepodobnosti nároku je potrebný?
Súdny dvor EÚ sa v rozsudku z 29. januára 2026 (vec C-286/24) zaoberal výkladom článku 5 ods. 1 smernice 2014/104/EÚ o žalobách na náhradu škody za porušenie súťažného práva. Išlo o otázku, či sa toto ustanovenie vzťahuje aj na predbežné konanie o sprístupnení dôkazov ešte pred podaním žaloby, a aký stupeň pravdepodobnosti nároku musí žalobca preukázať.
Pozadie prípadu:
Žalobca požiadal o prístup k dokumentom v rámci osobitného deklaratórneho konania podľa vnútroštátneho práva, a to ešte pred podaním samotnej žaloby na náhradu škody. Argumentoval rozhodnutím Európskej komisie, ktoré konštatovalo porušenie práva hospodárskej súťaže vo forme vertikálneho obmedzenia.
Otázkou bolo, či takéto rozhodnutie samo osebe postačuje na preukázanie pravdepodobnosti nároku a aký štandard dokazovania je potrebný na sprístupnenie dôkazov.
Kľúčové body rozhodnutia:
- Smernica sa vzťahuje aj na predžalobné konania
Súdny dvor potvrdil, že článok 5 ods. 1 smernice 2014/104/EÚ sa uplatní aj na predbežné konania o prístup k dôkazom, ak sú upravené vnútroštátnym právom. - Rozhodnutie Komisie samo o sebe nestačí
Samotné rozhodnutie Európskej komisie o existencii porušenia súťažného práva nepostačuje na preukázanie pravdepodobnosti nároku na náhradu škody. Žalobca musí preukázať aj pravdepodobnosť vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi porušením a škodou. Skutočnosť, že rozhodnutie bolo prijaté v urovnacom konaní, na tom nič nemení. - Nevyžaduje sa preukázanie „vyššej pravdepodobnosti“
Na sprístupnenie dôkazov nie je potrebné preukázať, že je pravdepodobnejšie než nie, že podmienky zodpovednosti sú splnené. Stačí, aby bol predpoklad splnenia podmienok rozumne prijateľný.
Praktické dopady:
Rozsudok prináša jasnejšie pravidlá pre tzv. disclosure v súťažných sporoch. Žalobcovia majú možnosť domáhať sa prístupu k dôkazom ešte pred podaním žaloby, no musia preukázať viac než len samotné porušenie súťažného práva.
Zároveň Súdny dvor potvrdil, že štandard dokazovania v tejto fáze nemá byť neprimerane prísny. Rozhodnutie tak vyvažuje právo na účinnú náhradu škody s ochranou pred neodôvodnenými a špekulatívnymi žiadosťami o sprístupnenie citlivých dokumentov.
