Prehľad najnovších rozhodnutí Súdneho dvora EÚ v oblasti spotrebiteľského práva, GDPR, verejného obstarávania, DPH, oneskorených platieb a sociálnych práv pracovníkov.
Vážení klienti advokátskej kancelárie Hronček & Partners, s. r. o.,
vítame vás pri ďalšom vydaní EU Legal News!
Nové rozhodnutia Súdneho dvora EÚ prinášajú dôležité výklady v oblasti ochrany spotrebiteľa, verejného obstarávania, sociálnych práv pracovníkov, ochrany osobných údajov aj daňového práva. Súd sa venoval najmä otázkam rozsahu spotrebiteľskej ochrany v cezhraničných vzťahoch, vrátane voľby práva v spotrebiteľských zmluvách, dôsledkov neplatnosti úverových zmlúv a hraníc procesnej ochrany spotrebiteľa v súdnych konaniach.
Pozornosť si zaslúžia aj rozhodnutia týkajúce sa obchodných transakcií a oneskorených platieb, kde Súdny dvor objasnil vplyv započítania pohľadávok na nárok na úroky z omeškania. V oblasti ochrany osobných údajov sa judikatúra zamerala na informačné povinnosti pri používaní telových kamier vo verejnej doprave.
Významné sú aj závery z oblasti verejného obstarávania, kde súd potvrdil zákaz používania ceny ako jediného kritéria pri službách s vysokým podielom pracovnej sily, ako aj rozhodnutia týkajúce sa sociálnych výhod pracovníkov nerezidentov. V daňovej oblasti sa Súdny dvor vyjadril k uplatňovaniu zjednodušeného režimu DPH pri trojstranných transakciách a k jeho hraniciam v prípadoch podozrenia na daňový podvod.
Veríme, že výber rozhodnutí vám poskytne praktický prehľad aktuálneho vývoja judikatúry Súdneho dvora EÚ a pomôže vám lepšie sa zorientovať v jej dopadoch na právnu prax.
S úctou,
tím Hronček & Partners, s. r. o.
1. Téma: Voľba práva v spotrebiteľských zmluvách a rozhodujúci okamih ochrany spotrebiteľa
Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, či sa osobitná ochrana spotrebiteľa podľa nariadenia Rím I uplatní aj vtedy, ak odborník začne smerovať svoju činnosť na členský štát obvyklého pobytu spotrebiteľa až po uzavretí zmluvy, ktorá obsahuje dohodu o voľbe platného práva. Rozhodnutie je významné najmä pre cezhraničné bankové a finančné zmluvy a pre posudzovanie platnosti klauzúl o voľbe práva.
Pozadie prípadu:
Spotrebiteľ uzavrel zmluvu s bankou so sídlom v inom členskom štáte, pričom zmluva obsahovala doložku o voľbe práva iného štátu, než je štát obvyklého pobytu spotrebiteľa. V čase uzavretia zmluvy však banka nesmerovala svoju činnosť na tento členský štát v zmysle článku 6 nariadenia Rím I.
Až po uzavretí zmluvy banka rozšírila alebo prispôsobila svoje aktivity tak, že ich bolo možné považovať za smerované aj na štát obvyklého pobytu spotrebiteľa. Vnútroštátny súd preto riešil otázku, či sa ochranný režim článku 6 nariadenia Rím I môže uplatniť dodatočne, a tým obmedziť dohodnutú voľbu práva.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že:
- Rozhodujúci je stav v čase uzavretia zmluvy.
- Uplatnenie článku 6 ods. 1 nariadenia Rím I závisí od splnenia jeho podmienok v okamihu uzavretia zmluvy.
- Dodatočné smerovanie činnosti nie je relevantné.
- Ak odborník začne smerovať svoju činnosť na členský štát obvyklého pobytu spotrebiteľa až po uzavretí zmluvy, článok 6 sa neuplatní.
- Voľba práva zostáva účinná.
- V prípade, že ochranné podmienky neboli splnené pri uzavretí zmluvy, dohodnutá voľba práva nie je obmedzená osobitnou ochranou spotrebiteľa.
- Výklad posilňuje právnu istotu.
- Jednoznačné časové vymedzenie zabraňuje spätnej zmene právneho režimu zmluvných záväzkov.
Praktické dopady:
- Pre banky a finančné inštitúcie rozsudok potvrdzuje, že právne dôsledky zmluvy sa posudzujú podľa okolností existujúcich v čase jej uzavretia.
- Pre spotrebiteľov rozhodnutie zdôrazňuje význam pozorného posúdenia voľby práva už pri podpise zmluvy.
- Pre právnikov a poradcov ide o dôležité spresnenie výkladu článku 6 nariadenia Rím I pri dlhodobých a cezhraničných zmluvných vzťahoch.
- V širšom kontexte rozsudok prispieva k stabilite a predvídateľnosti kolíznych pravidiel v oblasti spotrebiteľských zmlúv.
2. Téma: Započítanie pohľadávok a nárok na úroky z omeškania v obchodných transakciách
Súdny dvor Európskej únie posudzoval, či veriteľovi vzniká nárok na zákonné úroky z omeškania a náhradu nákladov na vymáhanie, ak dlžník splní peňažný záväzok započítaním vzájomných pohľadávok, a to aj vtedy, keď vyhlásenie o započítaní nasleduje po uplynutí zmluvnej lehoty splatnosti. Rozhodnutie sa dotýka výkladu smernice o boji proti oneskoreným platbám v kontexte vnútroštátnych pravidiel o započítaní s retroaktívnymi účinkami.
Pozadie prípadu:
Medzi podnikateľmi vznikol spor o nárok na úroky z omeškania a paušálnu náhradu nákladov na vymáhanie, keď dlžník uhradil svoj záväzok prostredníctvom jednostranného vyhlásenia o započítaní. Podľa vnútroštátneho práva má započítanie retroaktívny účinok, v dôsledku ktorého obe pohľadávky zanikajú súčasne od okamihu, keď sa započítanie stalo možné, a to len do výšky nižšej z nich.
Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor s otázkou, či takáto právna úprava je zlučiteľná so smernicou 2011/7/EÚ, najmä pokiaľ ide o ochranu veriteľa pred oneskorenými platbami.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že:
- Smernica nebráni retroaktívnemu započítaniu.
- Smernica 2011/7/EÚ nevylučuje vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá priznáva započítaniu retroaktívne účinky od okamihu, keď sa stalo možné.
- Úroky z omeškania nemusia vzniknúť.
- Ak v dôsledku retroaktívneho započítania dôjde k zániku pohľadávok, veriteľovi nevzniká nárok na zákonné úroky z omeškania.
- Paušálna náhrada nákladov na vymáhanie nie je automatická.
- Rovnako nevzniká nárok na paušálnu náhradu nákladov na vymáhanie podľa článku 6 smernice.
- Rozhodujúci je okamih, od ktorého je započítanie možné.
- Aj keď je vyhlásenie o započítaní urobené po splatnosti, rozhodujúci je moment, keď sa započítanie stalo právne možným.
Praktické dopady:
- Pre veriteľov rozhodnutie upozorňuje na riziko straty nároku na úroky a paušálne odškodnenie pri existencii započítateľných pohľadávok.
- Pre dlžníkov rozsudok potvrdzuje, že započítanie môže byť účinným nástrojom aj po uplynutí lehoty splatnosti, ak má podľa vnútroštátneho práva retroaktívny účinok.
- Pre zmluvnú prax je vhodné zvážiť úpravu pravidiel započítania a splatnosti priamo v obchodných zmluvách.
- V širšom kontexte rozhodnutie potvrdzuje, že smernica o oneskorených platbách ponecháva členským štátom určitý priestor na úpravu civilnoprávnych mechanizmov, pokiaľ nie je oslabený jej základný cieľ.
3. Téma: Bodycamery vo verejnej doprave a informačné povinnosti podľa GDPR
Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, ktorý z informačných režimov podľa GDPR sa uplatní pri spracúvaní osobných údajov získaných prostredníctvom kamier umiestnených na tele revízorov vo verejnej doprave. Jadrom sporu bolo, či ide o údaje získané priamo od dotknutej osoby, alebo o údaje získané z iného zdroja, a teda či sa má uplatniť článok 13 alebo článok 14 GDPR.
Pozadie prípadu:
Prevádzkovateľ verejnej dopravy používal kamery umiestnené na tele revízorov cestovných lístkov, ktoré zaznamenávali obrazové údaje cestujúcich počas kontroly. Vznikla otázka, aký právny základ má povinnosť informovať dotknuté osoby o spracúvaní ich osobných údajov, keďže záznam prebieha priamo v interakcii s cestujúcimi, avšak bez ich aktívneho poskytnutia údajov.
Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor s cieľom vyjasniť, či sa v takomto prípade uplatní informačná povinnosť podľa článku 13 GDPR (údaje získané od dotknutej osoby) alebo podľa článku 14 GDPR (údaje nezískané priamo od dotknutej osoby).
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že:
- Rozhodujúci je spôsob získania údajov.
- Ak sa osobné údaje získavajú prostredníctvom kamier umiestnených na tele revízorov počas interakcie s cestujúcimi, ide o údaje získané priamo od dotknutej osoby.
- Uplatní sa článok 13 GDPR.
- V takýchto prípadoch sa informačná povinnosť prevádzkovateľa riadi článkom 13 GDPR, nie článkom 14.
- Článok 14 GDPR sa neuplatní.
- Režim informovania podľa článku 14 je určený pre situácie, keď údaje pochádzajú z iných zdrojov než priamo od dotknutej osoby, čo pri bodykamerách nie je splnené.
- Výklad podporuje systematiku GDPR.
- Rozhodnutie potvrdzuje, že rozlíšenie medzi článkami 13 a 14 závisí od objektívneho spôsobu získania údajov, nie od miery aktívnej spolupráce dotknutej osoby.
Praktické dopady:
- Pre prevádzkovateľov verejnej dopravy a bezpečnostných služieb rozsudok jasne určuje, aký informačný režim majú uplatniť pri používaní bodycamer.
- Pre orgány verejnej správy ide o dôležité usmernenie pri nasadzovaní kamerových systémov v kontakte s verejnosťou.
- Pre odborníkov na ochranu osobných údajov rozhodnutie zjednodušuje posúdenie informačných povinností v prípade obrazových záznamov.
- V širšom kontexte rozsudok posilňuje právnu istotu pri používaní moderných monitorovacích technológií v súlade s GDPR.
4. Téma: Preskúmanie zmluvnej pokuty po vrátení veci a hranice právnej sily rozhodnutej veci
Súdny dvor Európskej únie riešil otázku, či môže vnútroštátny súd po vrátení veci na ďalšie konanie preskúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, ak sa táto otázka neposudzovala v predchádzajúcich štádiách konania a spotrebiteľ ju výslovne nenamietal. Rozhodnutie sa dotýka vzťahu medzi zásadou právnej sily rozhodnutej veci a požiadavkou účinnej ochrany spotrebiteľa podľa práva EÚ.
Pozadie prípadu:
Spotrebitelia uzavreli zmluvu obsahujúcu podmienku o zmluvnej pokute, ktorá bola predmetom súdneho sporu. V priebehu konania sa vec dostala až na kasačný súd, ktorý vrátil vec na ďalšie konanie, avšak bez toho, aby bola ex offo preskúmaná nekalá povaha spornej zmluvnej podmienky.
Po vrátení veci vznikla otázka, či vnútroštátny súd môže – alebo musí – z vlastnej iniciatívy preskúmať nekalosť tejto podmienky, keď spotrebiteľ túto námietku v predchádzajúcich fázach konania neuplatnil a vnútroštátne procesné právo kládlo dôraz na záväznosť právnych záverov vyplývajúcich z právoplatného rozhodnutia.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že:
- Zásada právnej sily rozhodnutej veci má svoje limity.
- Vnútroštátna úprava nemôže brániť preskúmaniu nekalej zmluvnej podmienky, ak by tým bola oslabená ochrana spotrebiteľa vyžadovaná právom EÚ.
- Preskúmanie ex offo je povinnosťou súdu.
- Súd, ktorý rozhoduje o veci vrátenej na ďalšie konanie, musí mať možnosť preskúmať nekalosť zmluvnej podmienky aj bez návrhu spotrebiteľa.
- Pasivita spotrebiteľa nie je rozhodujúca.
- Skutočnosť, že spotrebiteľ nekalosť podmienky nenamietal v predchádzajúcich štádiách konania, nemôže zbaviť súd jeho povinnosti konať z úradnej povinnosti.
- Rozhodnutie posilňuje zásadu efektivity.
- Procesné pravidlá členských štátov nesmú znemožniť alebo nadmerne sťažiť uplatnenie práv priznaných spotrebiteľom právom Únie.
- Relevantná je aj ochrana práva na spravodlivý proces.
- Výklad je v súlade s článkom 47 Charty základných práv EÚ, ktorý garantuje účinnú súdnu ochranu.
Praktické dopady:
- Pre vnútroštátne súdy rozhodnutie potvrdzuje povinnosť aktívne chrániť spotrebiteľa aj v neskorších štádiách konania.
- Pre podnikateľov ide o upozornenie, že spoliehanie sa na procesnú pasivitu spotrebiteľa nemusí zabezpečiť udržanie zmluvných podmienok.
- Pre spotrebiteľov rozsudok posilňuje ochranu pred nekalými podmienkami aj v situáciách, keď ich sami včas nenamietali.
- V širšom kontexte rozhodnutie znovu potvrdzuje prednosť zásady efektivity práva EÚ pred striktne formalistickým uplatňovaním vnútroštátnych procesných pravidiel.
5. Téma: Zákaz používania ceny ako jediného kritéria pri verejnom obstarávaní služieb s vysokým podielom pracovnej sily
Súdny dvor Európskej únie sa v tomto prípade zaoberal otázkou, či je v súlade s právom EÚ vnútroštátna právna úprava, ktorá verejnému obstarávateľovi zakazuje použiť cenu ako jediné kritérium na vyhodnotenie ponúk pri určitých typoch verejných zákaziek na služby. Spor vznikol v kontexte zmiešaného verejného obstarávania zahŕňajúceho aj aspekty obrany, pričom jadrom sporu bola povaha obstarávaných služieb a spôsob hodnotenia ponúk.
Pozadie prípadu:
Vnútroštátny verejný obstarávateľ vyhlásil zákazku na poskytovanie služieb, ktoré síce mali štandardizované vlastnosti, avšak ich ekonomická hodnota bola z veľkej časti tvorená nákladmi na pracovnú silu. Národná právna úprava v takýchto prípadoch zakazovala použitie samotnej ceny ako jediného kritéria hodnotenia a vyžadovala uplatnenie viacerých kritérií.
Jedna z dotknutých strán namietala, že takýto zákaz je v rozpore so smernicou o verejnom obstarávaní, najmä ak výzva na predkladanie ponúk umožňovala poskytovanie zliav výlučne z odmeny dodávateľa, bez dopadu na mzdy pracovníkov. Vnútroštátny súd preto položil Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku týkajúcu sa výkladu článku 67 smernice 2014/24/EÚ a zásady proporcionality.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že:
- Článok 67 ods. 2 smernice 2014/24/EÚ nevyžaduje, aby cena bola vždy prípustná ako jediné kritérium hodnotenia.
- Členské štáty môžu obmedziť použitie ceny ako jediného kritéria pri určitých typoch zákaziek, najmä pri službách s vysokým podielom pracovnej sily.
- Takéto obmedzenie je v súlade so zásadou proporcionality, ak sleduje legitímny cieľ, napríklad ochranu kvality služieb alebo sociálnych štandardov.
- Skutočnosť, že ponúkané zľavy sa nemajú premietnuť do odmeňovania pracovníkov, nemá vplyv na posúdenie súladu takejto vnútroštátnej úpravy s právom EÚ.
- Verejní obstarávatelia majú pri výbere kritérií hodnotenia určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ rešpektujú rámec stanovený právom Únie.
Praktické dopady:
- Rozsudok potvrdzuje, že členské štáty môžu aktívne podporovať viackriteriálne hodnotenie ponúk pri službách, kde je rozhodujúci ľudský faktor.
- Verejní obstarávatelia získavajú väčšiu právnu istotu pri nastavovaní hodnotiacich kritérií, najmä v sociálne citlivých sektoroch.
- Dodávatelia musia počítať s tým, že najnižšia cena nemusí postačovať na úspech v obstarávaní, aj pri štandardizovaných službách.
- Rozhodnutie podporuje prepojenie verejného obstarávania s cieľmi sociálnej politiky a kvality poskytovaných služieb.
6. Téma: Rodinné prídavky pre pracovníkov nerezidentov a podmienka zabezpečenia výživy dieťaťa partnera
Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, za akých podmienok má pracovník nerezident nárok na rodinné prídavky v členskom štáte zamestnania na dieťa svojho manželského alebo registrovaného partnera. Predmetom sporu bol výklad požiadavky, podľa ktorej musí pracovník „zabezpečovať výživu“ tohto dieťaťa, a určenie kritérií, na základe ktorých možno túto podmienku považovať za splnenú v súlade s právom EÚ.
Pozadie prípadu:
Vnútroštátna právna úprava podmieňovala priznanie rodinných prídavkov pracovníkom, ktorí nemajú bydlisko v štáte zamestnania, tým, že musia preukázať, že zabezpečujú výživu dieťaťa svojho manželského alebo registrovaného partnera. Príslušné orgány pritom vyžadovali individuálne preukazovanie finančnej podpory dieťaťa.
Dotknutí pracovníci namietali, že takáto požiadavka je v rozpore so zásadou rovnosti zaobchádzania a voľného pohybu pracovníkov, keďže rezidentom sa obdobná povinnosť v rovnakej miere neukladala. Vnútroštátne súdy preto predložili Súdnemu dvoru viacero prejudiciálnych otázok týkajúcich sa výkladu článku 45 ZFEÚ, nariadení o koordinácii sociálneho zabezpečenia a pojmu „rodinný príslušník“ podľa smernice o voľnom pohybe občanov Únie.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že:
- Rodinné prídavky predstavujú sociálnu výhodu, na ktorú sa vzťahuje zásada rovnosti zaobchádzania medzi rezidentmi a nerezidentmi.
- Podmienka, podľa ktorej má pracovník „zabezpečovať výživu“ dieťaťa partnera, nemôže byť vykladaná čisto formálne alebo výlučne finančne.
- Táto podmienka je splnená, ak medzi pracovníkom a dieťaťom existuje skutočné rodinné spoločenstvo.
- Spoločná domácnosť pracovníka a dieťaťa zakladá domnienku, že pracovník zabezpečuje výživu tohto dieťaťa.
- Členské štáty nemôžu ukladať pracovníkom nerezidentom prísnejšie dôkazné požiadavky než tým, ktoré by sa uplatnili na pracovníkov rezidentov.
Praktické dopady:
- Rozsudok posilňuje sociálne práva cezhraničných pracovníkov a ich rodín.
- Príslušné orgány musia pri posudzovaní nároku na rodinné prídavky zohľadňovať reálnu rodinnú situáciu, nielen formálne finančné transfery.
- Spoločná domácnosť sa stáva kľúčovým a prakticky významným kritériom pri dokazovaní splnenia podmienky výživy.
- Zamestnávatelia a pracovníci pôsobiaci v cezhraničnom prostredí získavajú väčšiu právnu istotu v oblasti sociálnych dávok.
- Rozhodnutie obmedzuje priestor členských štátov na diskriminačné uplatňovanie sociálnych podmienok voči nerezidentom.
7. Téma: Neplatnosť spotrebiteľského úveru, započítanie a ochrana námietky premlčania
Súdny dvor EÚ sa zaoberal otázkou, či môže byť vyhlásenie spotrebiteľa o započítaní vzájomných pohľadávokpo vyhlásení neplatnosti úverovej zmluvy považované za implicitné vzdanie sa námietky premlčania vo vzťahu k nároku banky. Jadrom sporu bolo posúdenie, či takýto výklad vnútroštátneho práva neoslabuje účinný výkon práv spotrebiteľaa odradzujúci účinok zákazu nekalých zmluvných podmienok.
Pozadie prípadu:
Spotrebiteľ uzavrel hypotekárnu úverovú zmluvu, ktorá obsahovala nekalú zmluvnú podmienku. Vnútroštátny súd dospel k záveru, že bez tejto podmienky zmluva nemôže existovať, a preto ju vyhlásil za neplatnú v celom rozsahu.
Banka následne uplatnila žalobu na vrátenie poskytnutej istiny. Spotrebiteľ reagoval vyhlásením o započítaní svojej pohľadávky voči banke. Podľa ustálenej vnútroštátnej judikatúry však takéto započítanie znamenalo implicitné vzdanie sa námietky premlčania voči nároku banky, čo mohlo viesť k zhoršeniu procesného postavenia spotrebiteľa.
Vnútroštátny súd preto položil Súdnemu dvoru otázku, či je takýto výklad zlučiteľný so smernicou o nekalých podmienkach a so zásadou efektivity.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súdny dvor rozhodol, že:
- Ochrana poskytovaná smernicou 93/13/EHS musí mať skutočný a odradzujúci účinok voči používaniu nekalých zmluvných podmienok.
- Procesné pravidlá členských štátov nesmú viesť k tomu, že spotrebiteľ bude odradený od uplatňovania svojich práv vyplývajúcich z práva EÚ.
- Vyhlásenie o započítaní zo strany spotrebiteľa nemôže byť automaticky považované za implicitné vzdanie sa námietky premlčania.
- Takýto výklad by zhoršil postavenie spotrebiteľa oproti dodávateľovi a oslabil by ochranu poskytovanú smernicou.
- Zásada efektivity bráni vnútroštátnej judikatúre, ktorá spája s uplatnením započítania neprimerané negatívne procesné dôsledky pre spotrebiteľa.
Praktické dopady:
- Rozhodnutie posilňuje procesnú ochranu spotrebiteľov v sporoch o neplatné úverové zmluvy.
- Spotrebitelia môžu uplatniť započítanie bez rizika, že tým automaticky prídu o námietku premlčania.
- Banky a iní dodávatelia nemôžu využívať procesné mechanizmy na obchádzanie ochrany vyplývajúcej zo smernice o nekalých podmienkach.
- Vnútroštátne súdy sú povinné vykladať procesné pravidlá v súlade so zásadou efektivity a cieľmi ochrany spotrebiteľa.
- Rozsudok má významný dopad najmä na spory týkajúce sa neplatných hypotekárnych a spotrebiteľských úverov.
8. Téma: Trojstranné transakcie, zjednodušený režim DPH a hranice jeho uplatnenia
Súd EÚ sa zaoberal otázkou, za akých podmienok možno uplatniť zjednodušený režim DPH pri trojstranných transakciách, ak je dodávateľský reťazec zložitejší a zahŕňa viac ako troch účastníkov z rôznych členských štátov. Zároveň posudzoval, do akej miery je možné tento režim odmietnuť, ak sa preukáže, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť o zapojení transakcie do podvodu na DPH.
Pozadie prípadu:
V spore išlo o dodávateľský reťazec pozostávajúci zo štyroch hospodárskych subjektov identifikovaných v troch rôznych členských štátoch. Jeden zo subjektov uplatnil zjednodušené opatrenie pre trojstranné transakciepodľa smernice o DPH, hoci tovar nebol fyzicky prepravený priamo osobe, pre ktorú sa uskutočnilo následné dodanie, ale jej zákazníkovi v tom istom členskom štáte ako predávajúci.
Daňové orgány spochybnili použitie zjednodušeného režimu a zároveň namietali, že dotknutý subjekt vedel alebo mal vedieť, že predmetné transakcie sú súčasťou zneužitia systému DPH v rámci dodávateľského reťazca.
Vnútroštátny súd preto požiadal Súd EÚ o výklad relevantných ustanovení smernice 2006/112/ES.
Kľúčové body rozhodnutia:
Súd EÚ rozhodol, že:
- Zjednodušený režim trojstranných transakcií môže byť uplatnený aj v prípade, keď tovar nie je fyzicky prepravený osobe, pre ktorú sa uskutočňuje následné dodanie, ale jej zákazníkovi v tom istom členskom štáte ako predávajúci.
- Samotná skutočnosť, že zdaniteľná osoba vie o spôsobe fyzickej prepravy tovaru, nemá vplyv na splnenie podmienok na uplatnenie zjednodušeného režimu.
- Daňové orgány a súdy členského štátu, ktorý pridelil identifikačné číslo DPH nadobúdateľovi, sú však povinné odmietnuť uplatnenie zjednodušeného režimu, ak sa preukáže, že nadobúdateľ vedel alebo mal vedieť, že sa transakciou podieľal na podvode v oblasti DPH.
- V takom prípade možno odmietnuť aj zníženie základu dane súvisiace s uplatnením tohto režimu.
Praktické dopady:
- Rozsudok potvrdzuje flexibilnejší výklad podmienok trojstranných transakcií, najmä pokiaľ ide o fyzický tok tovaru.
- Zároveň však zdôrazňuje, že zjednodušený režim DPH nie je absolútnym nárokom, ale môže byť odmietnutý v prípade zapojenia do daňového podvodu.
- Podnikatelia musia venovať zvýšenú pozornosť due diligence v dodávateľských reťazcoch, najmä pri cezhraničných obchodoch.
- Daňové orgány majú potvrdenú právomoc odmietnuť výhody režimu DPH, ak je preukázaná vedomosť alebo nedbanlivosť daňového subjektu vo vzťahu k podvodu.
- Rozhodnutie má významný dopad na obchodné štruktúry s viacerými medzičlánkami a na nastavenie zodpovednosti v oblasti DPH.
