Aktualita

EU Legal News #18 prináša výber decembrových rozhodnutí Súdneho dvora EÚ k hospodárskej súťaži, digitálnym platformám, GDPR, spotrebiteľskému právu a DPH. Praktické dopady na kolektívne žaloby, zodpovednosť online trhovísk, trojstranné transakcie a margin squeeze.

Vážení klienti advokátskej kancelárie Hronček & Partners, s. r. o.,
vítame vás pri ďalšom vydaní EU Legal News!

Druhé decembrové rozhodnutia Súdneho dvora EÚ prinášajú významné výklady v oblasti hospodárskej súťaže, digitálnej ekonomiky, ochrany spotrebiteľa, daňového práva aj súdnej spolupráce v občianskych veciach. Súd sa zaoberal najmä otázkami s priamym dopadom na fungovanie vnútorného trhu a každodennú prax podnikateľov.

Pozornosť si zaslúžia rozhodnutia týkajúce sa kolektívnych žalôb proti online platformám, zodpovednosti prevádzkovateľov online trhovísk za osobné a citlivé údaje, ako aj hraníc technickej regulácie softvéru. V oblasti hospodárskej súťaže Súdny dvor objasnil podmienky stlačenia marže na vertikálne rozdelených trhoch a kritériá posudzovania spravodlivosti licenčných poplatkov kolektívnych správcov.

Daňová judikatúra priniesla dôležité upresnenia k uplatňovaniu zjednodušeného režimu DPH pri trojstranných transakciách, k spoločnej zodpovednosti za DPH po zániku dlžníka a k určeniu zdaniteľnej osoby v partnerstvách bez právnej subjektivity. Súd sa zároveň vyjadril k voľbe práva v spotrebiteľských zmluvách a k riziku zavádzania verejnosti pri používaní ochrannej známky s menom dizajnéra.

Veríme, že výber decembrových rozhodnutí vám poskytne praktický prehľad aktuálneho vývoja judikatúry Súdneho dvora EÚ a pomôže vám lepšie sa zorientovať v jej dôsledkoch.

S úctou,
tím Hronček & Partners, s. r. o.

1. Téma: Miestna príslušnosť súdov pri kolektívnych žalobách za protisúťažné správanie online platforiem

Súdny dvor Európskej únie (veľká komora) sa zaoberal otázkou, ktoré súdy majú medzinárodnú právomoc a miestnu príslušnosť rozhodovať o kolektívnej žalobe na náhradu škody spôsobenej protisúťažným správaním správcu online platformy, ak toto správanie spočíva v účtovaní nadmernej provízie všetkým používateľom v jednom členskom štáte. Rozhodnutie má zásadný význam pre uplatňovanie nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti a efektívnu ochranu kolektívnych záujmov spotrebiteľov.

Pozadie prípadu:

Subjekty oprávnené na ochranu kolektívnych záujmov podali žalobu v zastúpení v mene viacerých neidentifikovaných, ale identifikovateľných používateľov, ktorí si prostredníctvom online platformy zakúpili aplikácie alebo digitálne produkty. Tvrdili, že správca platformy zneužíval svoje postavenie na trhu tým, že všetkým používateľom v danom členskom štáte účtoval nadmernú províziu, čo viedlo k vzniku škody na strane spotrebiteľov.

Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor s otázkou, či je možné založiť miestnu príslušnosť súdov tohto členského štátu na základe miesta, kde vznikla škoda, a či každý vecne príslušný súd v tomto štáte môže rozhodovať o žalobe vo vzťahu ku všetkým dotknutým používateľom.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Miesto vzniku škody je rozhodujúcim kritériom pre určenie príslušnosti.
   • V sporoch z mimozmluvnej zodpovednosti možno žalobu podať na súdoch členského štátu, na území ktorého vznikla škoda spôsobená údajne protisúťažným správaním.
2. Každý vecne príslušný súd dotknutého členského štátu má miestnu príslušnosť.
   • Ak sa škoda prejavila na celom území členského štátu, každý súd tohto štátu, ktorý je vecne príslušný, môže rozhodovať o kolektívnej žalobe vo vzťahu ku všetkým dotknutým používateľom.
3. Kolektívny charakter žaloby nebráni uplatneniu článku 7 bodu 2 nariadenia Brusel I bis.
   • Skutočnosť, že žalobu podáva subjekt na ochranu kolektívnych záujmov v prospech viacerých neidentifikovaných používateľov, nemá vplyv na určenie príslušnosti podľa miesta vzniku škody.
4. Cieľom je zabezpečiť efektívny prístup k spravodlivosti.
   • Výklad nariadenia podporuje koncentráciu sporov a zabraňuje nadmerným procesným prekážkam pri uplatňovaní nárokov spotrebiteľov v digitálnom prostredí.

Praktické dopady:

• Pre spotrebiteľské organizácie rozhodnutie výrazne uľahčuje podávanie kolektívnych žalôb v členskom štáte, kde sa škoda prejavila.
• Pre prevádzkovateľov online platforiem rozsudok zvyšuje riziko vedenia sporov pred súdmi viacerých miest v jednom členskom štáte.
• Pre vnútroštátne súdy ide o jasné usmernenie k určovaniu miestnej príslušnosti pri nárokoch z protisúťažného správania s plošným dopadom.
• Pre digitálne trhy rozhodnutie posilňuje presadzovanie hospodárskej súťaže a kolektívnu ochranu spotrebiteľov v cezhraničných situáciách.

2. Téma: Zodpovednosť prevádzkovateľa online trhoviska za osobné a citlivé údaje v inzerátoch

Súdny dvor Európskej únie (veľká komora) sa zaoberal otázkou, či je prevádzkovateľ online trhoviska považovaný za prevádzkovateľa osobných údajov v zmysle GDPR, a ak áno, aké konkrétne povinnosti mu vznikajú v súvislosti s uverejňovaním inzerátov obsahujúcich osobné a citlivé údaje, ktoré na platformu vkladajú samotní používatelia – inzerenti. Rozhodnutie má zásadný význam pre rozsah zodpovednosti digitálnych platforiem a pre výklad vzťahu medzi GDPR a právnou úpravou elektronického obchodu.

Pozadie prípadu:

Používatelia online trhoviska uverejňovali inzeráty, ktoré obsahovali osobné údaje, vrátane citlivých údajov v zmysle článku 9 GDPR. Prevádzkovateľ platformy tvrdil, že vystupuje len ako technický sprostredkovateľ, a preto sa môže dovolávať obmedzenia zodpovednosti podľa smernice o elektronickom obchode.

Dotknuté osoby namietali, že prevádzkovateľ aktívne určuje účely a prostriedky spracúvania údajov, a teda nesie zodpovednosť ako prevádzkovateľ, prípadne ako spoločne zodpovedný prevádzkovateľ spolu s inzerentmi. Vnútroštátny súd sa preto obrátil na Súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa povinností prevádzkovateľa, zákonnosti spracúvania citlivých údajov a možnosti uplatniť výnimky zo zodpovednosti.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Prevádzkovateľ online trhoviska je prevádzkovateľom osobných údajov.
   • Ak spracúva osobné údaje obsiahnuté v inzerátoch uverejnených na jeho platforme, spĺňa definíciu prevádzkovateľa podľa článku 4 bodu 7 GDPR.
2. Prevádzkovateľ má aktívne povinnosti ešte pred uverejnením inzerátu.
   • Je povinný prijať primerané technické a organizačné opatrenia na identifikáciu inzerátov obsahujúcich citlivé údaje a preveriť, či ich uverejňuje samotná dotknutá osoba alebo osoba s jej výslovným súhlasom.
3. Bez súhlasu alebo zákonnej výnimky musí byť inzerát odmietnutý.
   • Ak inzerent nepreukáže výslovný súhlas dotknutej osoby alebo splnenie niektorej zo zákonných výnimiek podľa článku 9 ods. 2 GDPR, prevádzkovateľ musí uverejnenie inzerátu odmietnuť.
4. Prevádzkovateľ musí zabezpečiť aj ochranu proti ďalšiemu šíreniu údajov.
   • Je povinný prijať bezpečnostné opatrenia, ktoré zabránia kopírovaniu inzerátov s citlivými údajmi a ich neoprávnenému zverejňovaniu na iných webových stránkach.
5. Na porušenia povinností podľa GDPR sa nevzťahuje oslobodenie podľa smernice o elektronickom obchode.
   • Prevádzkovateľ sa nemôže dovolávať výnimiek zo zodpovednosti pre sprostredkovateľov služieb informačnej spoločnosti, ak ide o porušenie povinností vyplývajúcich z GDPR.

Praktické dopady:

• Pre prevádzkovateľov online trhovísk rozsudok výrazne rozširuje rozsah ich zodpovednosti a vyžaduje aktívne preventívne mechanizmy pri spracúvaní údajov.
• Pre používateľov a inzerentov rozhodnutie posilňuje ochranu súkromia a citlivých údajov v digitálnom prostredí.
• Pre dozorné orgány ide o jasné potvrdenie, že veľké online platformy nemožno považovať len za pasívnych sprostredkovateľov.
• Pre digitálnu ekonomiku rozsudok predstavuje dôležitý precedens pri vyvažovaní slobody podnikania online platforiem a ochrany základných práv dotknutých osôb.

3. Téma: Trojstranné transakcie, zjednodušený režim DPH a hranice jeho uplatnenia

Všeobecný súd Európskej únie sa zaoberal otázkou, za akých podmienok je možné uplatniť zjednodušený režim DPH pri trojstranných transakciách, ak dodávateľský reťazec zahŕňa viacero subjektov z rôznych členských štátov a tovar nie je fyzicky prepravený priamo medzi subjektmi uvedenými v trojstrannej transakcii. Rozhodnutie zároveň rieši, kedy môže byť uplatnenie tohto režimu odmietnuté z dôvodu účasti na podvode v oblasti DPH.

Pozadie prípadu:

V spore išlo o dodávateľský reťazec pozostávajúci zo štyroch subjektov, identifikovaných na účely DPH v troch rôznych členských štátoch. Tovar bol formálne predmetom trojstrannej transakcie, pričom však nebol fyzicky prepravený osobe, pre ktorú sa uskutočňovalo následné dodanie, ale jej zákazníkovi, ktorý bol identifikovaný na účely DPH v tom istom členskom štáte ako predávajúci.

Zdaniteľná osoba uplatnila zjednodušený režim pre trojstranné transakcie, ako aj súvisiace daňové výhody. Daňové orgány však namietali, že tento režim nie je možné uplatniť, a zároveň tvrdili, že dotknutý subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa zapojil do transakcií predstavujúcich zneužitie systému DPH. Vnútroštátny súd sa preto obrátil na Všeobecný súd s prejudiciálnymi otázkami.

Kľúčové body rozhodnutia:

Všeobecný súd rozhodol, že:

1. Fyzická preprava tovaru priamo k prostrednému subjektu nie je nevyhnutná.
   • Skutočnosť, že tovar v rámci trojstrannej transakcie nie je fyzicky prepravený osobe, pre ktorú sa uskutočňuje následné dodanie, ale jej zákazníkovi, sama osebe nebráni splneniu podmienok zjednodušeného režimu.
2. Vedomosť o spôsobe prepravy nemá sama osebe vplyv na uplatnenie režimu.
   • Ak zdaniteľná osoba vie, že tovar je prepravený priamo konečnému zákazníkovi, neznamená to automaticky porušenie podmienok článku 141 smernice o DPH.
3. Účasť na podvode vylučuje uplatnenie zjednodušeného režimu.
   • Ak sa preukáže, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa zapojila do podvodu v oblasti DPH v rámci dodávateľského reťazca, daňové orgány sú povinné odmietnuť uplatnenie zjednodušeného režimu.
4. Rozhodujúca je úloha členského štátu, ktorý pridelil identifikačné číslo DPH.
   • Orgány a súdy tohto členského štátu môžu odmietnuť uplatnenie osobitného režimu aj zníženie základu dane, ak je preukázaná účasť na podvodných transakciách.

Praktické dopady: 

• Pre podniky zapojené do cezhraničných dodávateľských reťazcov rozhodnutie potvrdzuje flexibilitu zjednodušeného režimu trojstranných transakcií, pokiaľ sú splnené hmotnoprávne podmienky. Zároveň však zdôrazňuje vysoké nároky na náležitú starostlivosť a preverovanie obchodných partnerov.
• Pre daňové orgány rozsudok poskytuje jasný právny základ na odmietnutie daňových výhod v prípadoch, keď sa preukáže vedomá alebo nedbanlivá účasť na podvode.
• Pre daňovú prax ide o významné spresnenie vzťahu medzi technickými podmienkami trojstranných transakcií a zásadou boja proti daňovým podvodom.

4. Téma: Licenčné poplatky kolektívnych správcov, hotely a hranice spravodlivých cien

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, či spôsob výpočtu licenčných poplatkov kolektívnou riadiacou organizáciou môže predstavovať zneužitie dominantného postavenia, ak tieto poplatky nezohľadňujú skutočnú mieru využívania chránených diel, konkrétne mieru obsadenosti hotelových izieb. Rozhodnutie významne prispieva k výkladu pojmu „nespravodlivé ceny“ podľa článku 102 ZFEÚ.

Pozadie prípadu: 

Kolektívna riadiaca organizácia spravujúca autorské práva uplatňovala voči hotelovým zariadeniam licenčné poplatky za sprístupňovanie hudobných diel, pričom ich výška bola vypočítaná bez zohľadnenia skutočnej obsadenosti izieb. Hotely namietali, že takto stanovené poplatky nezodpovedajú reálnemu rozsahu využívania diel a vedú k neprimeranému finančnému zaťaženiu.

Orgán pre ochranu hospodárskej súťaže posudzoval, či ide o zneužitie dominantného postavenia vo forme uplatňovania nespravodlivých cien. Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor s otázkami týkajúcimi sa kritérií posudzovania nespravodlivosti cien, dôkazného štandardu a vplyvu na obchod medzi členskými štátmi.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Nezohľadnenie miery využívania diel môže viesť k nespravodlivým cenám.
   • Ak kolektívna riadiaca organizácia pri výpočte licenčných poplatkov nezohľadňuje mieru obsadenosti hotelových zariadení, môže to – v závislosti od okolností – prispieť k zisteniu zneužitia dominantného postavenia.
2. Rozhodujúce je porovnanie ceny s ekonomickou hodnotou použitia diel.
   • Pri posudzovaní nespravodlivosti cien je potrebné skúmať, či sú licenčné poplatky nadmerné vzhľadom na povahu, rozsah a ekonomickú hodnotu sprístupňovania chránených diel.
3. Nie je potrebné preukazovať priamu ujmu spotrebiteľom.
   • Na zistenie zneužitia dominantného postavenia postačuje preukázanie, že daná prax môže narušiť efektívnu štruktúru hospodárskej súťaže.
4. Vplyv na obchod medzi členskými štátmi musí byť preukázaný.
   • Ak kolektívna riadiaca organizácia spravuje práva autorov z viacerých členských štátov, môže jej cenová politika významne ovplyvniť obchod v rámci EÚ, čo je postačujúce na uplatnenie článku 102 ZFEÚ.

Praktické dopady:

• Pre kolektívne riadiace organizácie rozhodnutie znamená potrebu transparentnejších a ekonomicky odôvodnených metód výpočtu licenčných poplatkov.
• Pre hotelové a ubytovacie zariadenia rozsudok posilňuje možnosť namietať neprimerané licenčné poplatky, ktoré nereflektujú skutočný rozsah využívania diel.
• Pre orgány hospodárskej súťaže ide o dôležité usmernenie k dôkaznému štandardu pri posudzovaní nespravodlivých cien.
• Pre prax hospodárskej súťaže v EÚ rozsudok potvrdzuje, že ochrana efektívnej súťaže má prednosť aj bez preukázania priamej ujmy konečným spotrebiteľom.

5. Téma: Zdrojový kód softvéru, technická regulácia a povinnosť notifikácie

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, či vnútroštátne pravidlo, ktoré ukladá povinnosť poskytnúť daňovým orgánom zdrojový kód softvéru používaného v automatických platobných zariadeniach, predstavuje „technické nariadenie“ v zmysle práva EÚ. Rozhodnutie má zásadný význam pre reguláciu softvéru, ochranu obchodného tajomstva a cezhraničné poskytovanie technologických riešení.

Pozadie prípadu: 

Vnútroštátna právna úprava vyžadovala, aby poskytovateľ služieb zabezpečujúcich údržbu automatických platobných zariadení poskytol orgánu zodpovednému za fiškálnu kontrolu zdrojový kód softvéru registrovaného v databáze daňového úradu.

Dotknuté subjekty namietali, že ide o zásah do ich práv a obchodného tajomstva, ako aj o opatrenie, ktoré môže obmedzovať voľný pohyb tovaru a služieb. Vnútroštátny súd sa preto obrátil na Súdny dvor s otázkou, či takéto pravidlo spadá pod pojem technickej regulácie, ktorá podlieha povinnosti predchádzajúcej notifikácie Európskej komisii.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Povinnosť poskytnúť zdrojový kód softvéru predstavuje technické nariadenie.
   • Národné pravidlo, ktoré ukladá povinnosť sprístupniť zdrojový kód registrovaného softvéru orgánu posudzujúcemu zhodu technických a fiškálnych požiadaviek, spadá pod pojem technickej regulácie podľa smernice 2015/1535.
2. Bez notifikácie Európskej komisii je takéto pravidlo voči jednotlivcom neuplatniteľné.
   • Technické nariadenie môže byť uplatňované len vtedy, ak bol jeho návrh vopred oznámený Komisii v rámci notifikačného postupu.
3. Pravidlo môže predstavovať opatrenie s účinkom rovnocenným kvantitatívnemu obmedzeniu.
   • Požiadavka na sprístupnenie zdrojového kódu môže odradiť zahraničných poskytovateľov od vstupu na trh a tým narušiť voľný pohyb tovaru a služieb.
4. Uplatnenie takého opatrenia musí spĺňať princíp proporcionality.
   • Aj legitímne ciele daňovej kontroly musia byť dosahované prostriedkami, ktoré neprekračujú rámec nevyhnutný na ich splnenie.

Praktické dopady:

• Pre členské štáty rozsudok potvrdzuje, že regulácia softvéru a digitálnych riešení podlieha prísnym procesným požiadavkám práva EÚ.
• Pre technologické spoločnosti rozhodnutie posilňuje ochranu pred jednostrannými vnútroštátnymi požiadavkami na sprístupnenie zdrojového kódu.
• Pre daňové a regulačné orgány ide o upozornenie, že technické a fiškálne kontroly musia byť navrhnuté v súlade s notifikačnými povinnosťami a princípom proporcionality.
• V širšom kontexte rozsudok zdôrazňuje význam smernice 2015/1535 ako preventívneho nástroja proti fragmentácii vnútorného trhu.

6. Téma: Ochranná známka s menom dizajnéra a riziko zavádzania verejnosti

Súdny dvor Európskej únie sa v tomto rozhodnutí zaoberal otázkou, či môže byť ochranná známka pozostávajúca z priezviska známeho módneho návrhára zrušená, ak je po jej postúpení používaná spôsobom, ktorý vyvoláva mylný dojem, že sa tento návrhár naďalej podieľa na dizajne výrobkov. Rozhodnutie má významné dopady na obchodovanie s ochrannými známkami, branding a marketing v kreatívnom priemysle.

Pozadie prípadu: 

Ochranná známka zodpovedajúca menu módneho návrhára bola postúpená na iný subjekt, ktorý ju následne používal pri označovaní výrobkov. Spôsob prezentácie značky však navodzoval dojem pokračujúcej osobnej účasti dizajnéra na tvorbe kolekcií, hoci tento už nemal s návrhom výrobkov faktický vzťah.

Vnútroštátne súdy riešili otázku, či takéto používanie ochrannej známky môže viesť k zavádzaniu verejnosti, a teda zakladať dôvod na jej zrušenie podľa právnych predpisov EÚ o ochranných známkach.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

• Ochranná známka môže byť zrušená, ak je jej používanie zavádzajúce.
  • Skutočnosť, že ochranná známka pozostáva z mena fyzickej osoby, sama osebe nevylučuje jej zrušenie, ak jej používanie vedie k zavádzaniu verejnosti.
• Rozhodujúce je vnímanie priemerného spotrebiteľa.
  • Treba posúdiť, či priemerný spotrebiteľ, ktorý je primerane informovaný, pozorný a opatrný, môže nadobudnúť mylné presvedčenie o pôvode alebo povahe výrobkov.
• Zavádzanie môže spočívať aj v predstave osobnej účasti dizajnéra.
  • Zavádzanie verejnosti sa nemusí týkať len vlastností výrobku, ale aj domnienky, že konkrétna osoba sa na jeho návrhu podieľala.
• Posúdenie závisí od všetkých relevantných okolností.
  • Rozhodujúce sú najmä spôsob používania značky, marketingová komunikácia, prezentácia výrobkov a známosť dizajnéra u verejnosti.

Praktické dopady:

• Pre vlastníkov ochranných známok ide o upozornenie, že používanie mena známej osoby musí byť transparentné a nesmie vyvolávať nepravdivé predstavy.
• Pre investorov a nadobúdateľov značiek rozhodnutie zdôrazňuje potrebu právneho a reputačného auditu pred akvizíciou ochrannej známky.
• Pre módny a kreatívny priemysel rozsudok potvrdzuje, že goodwill spojený s menom dizajnéra má právne limity.
• V širšom kontexte ide o posilnenie ochrany spotrebiteľa pred klamlivými obchodnými praktikami v oblasti brandingu.

7. Téma: Stlačenie marže na veľkoobchodnom trhu s palivami a hranice dominantného postavenia

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, za akých podmienok možno vertikálne integrovanému podniku pôsobiacemu na veľkoobchodnom trhu s pohonnými látkami vytýkať zneužitie dominantného postavenia formou stlačenia marže (margin squeeze). Rozhodnutie sa dotýka definície relevantného produktového trhu, posudzovania dominantného postavenia a metodiky hodnotenia cenových praktík v regulovanom prostredí ovplyvnenom spotrebnou daňou.

Pozadie prípadu: 

Vnútroštátny orgán pre hospodársku súťaž posudzoval konanie vertikálne integrovaného podniku pôsobiaceho na upstream trhu veľkoobchodného predaja palív a zároveň na downstream trhu ich ďalšieho predaja. Namietané konanie spočívalo v uplatňovaní cien, ktoré mohli viesť k stlačeniu marže konkurentov pôsobiacich len na downstream úrovni.

Spor vyvolal otázky, ako správne vymedziť relevantný produktový trh, najmä či možno naftu, benzín a skvapalnený ropný plyn považovať za súčasť jedného trhu, a aký význam má pri tomto posudzovaní režim spotrebnej dane a štruktúra ponuky a dopytu.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Dominantné postavenie musí byť preukázané na upstream trhu.
   • Orgán pre hospodársku súťaž musí najprv preukázať, že vertikálne integrovaný podnik má dominantné postavenie na upstream trhu, a to na základe trhových podielov alebo iných relevantných charakteristík umožňujúcich nezávislé správanie.
2. Stlačenie marže sa posudzuje vo vzťahu k downstream trhu.
   • Následne je potrebné posúdiť, či ceny uplatňované na downstream trhu môžu viesť k vylúčeniu konkurentov, ktorí sú aspoň rovnako efektívni ako dominantný podnik.
3. Relevantný produktový trh zahŕňa len dostatočne nahraditeľné produkty.
   • Na ten istý relevantný trh možno zahrnúť len produkty s dostatočnou mierou nahraditeľnosti z hľadiska podmienok konkurencie.
4. Funkčná nenahraditeľnosť pre spotrebiteľa nie je jediným kritériom.
   • Aj keď nafta, benzín a LPG nemusia byť plne nahraditeľné z pohľadu konečného spotrebiteľa, orgán musí preskúmať, či podmienky konkurencie a štruktúra ponuky a dopytu na upstream trhu odôvodňujú ich zahrnutie do jedného trhu.
5. Režim spotrebnej dane je relevantným faktorom.
   • Pri posudzovaní cenových praktík a trhovej štruktúry je potrebné zohľadniť vplyv spotrebnej dane na tvorbu cien a marží.

Praktické dopady:

• Pre orgány hospodárskej súťaže rozhodnutie spresňuje metodiku dokazovania margin squeeze pri vertikálne integrovaných podnikoch.
• Pre podniky pôsobiace na regulovaných trhoch ide o potvrdenie, že samotná cenová politika nie je automaticky zneužitím bez riadne preukázanej dominancie.
• Pre energetický sektor rozsudok zdôrazňuje význam správneho vymedzenia relevantného trhu, najmä v prostredí s vysokým daňovým zaťažením.
• V širšom kontexte rozhodnutie prispieva k právnej istote pri uplatňovaní článku 102 ZFEÚ na vertikálne rozdelené trhy.

8. Téma: Spoločná zodpovednosť za DPH po zániku dlžníka a hranice právnej istoty

Súdny dvor Európskej únie sa v tomto rozhodnutí zaoberal otázkou, či môže zodpovednosť tretej osoby za nezaplatenú DPH pretrvávať aj po tom, ako hlavný dlžník – platiteľ dane – zanikol ako právnická osoba. Rozhodnutie sa dotýka rozsahu spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti za DPH, ako aj vzťahu tejto zodpovednosti k princípom právnej istoty a proporcionality.

Pozadie prípadu: 

Vnútroštátne orgány uplatnili mechanizmus spoločnej zodpovednosti za DPH voči tretej osobe v situácii, keď hlavný daňový dlžník sa stal insolventným a bol následne vymazaný z obchodného registra. Sporné bolo, či je možné pokračovať vo vymáhaní daňovej povinnosti voči inej osobe, ktorá sa podieľala na transakciách, z ktorých vznikol nárok na odpočet DPH.

Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor s otázkou, či takýto postup je v súlade s článkom 205 smernice o DPH, najmä z pohľadu predvídateľnosti právnych následkov a primeranosti zásahu do práv dotknutej osoby.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Spoločná zodpovednosť môže pretrvávať aj po zániku hlavného dlžníka.
   • Článok 205 smernice o DPH nevylučuje, aby zodpovednosť tretej osoby vznikla alebo pokračovala aj po tom, ako hlavný dlžník prestal existovať ako právnická osoba.
2. Rozhodujúce je vedomé zapojenie do rizikovej transakcie.
   • Takáto zodpovednosť je prípustná len vtedy, ak sa preukáže, že dotknutá osoba vedela alebo mala vedieť, že DPH nebude zaplatená.
3. Princíp právnej istoty nie je porušený automaticky.
   • Samotná skutočnosť, že hlavný dlžník zanikol, nebráni uplatneniu zodpovednosti, pokiaľ sú splnené zákonné podmienky a postup je predvídateľný.
4. Proporcionalita musí byť zachovaná.
   • Vnútroštátne orgány musia pri ukladaní spoločnej zodpovednosti posúdiť mieru zapojenia dotknutej osoby a rozsah jej zavinenia.

Praktické dopady:

• Pre podnikateľov rozhodnutie potvrdzuje zvýšené riziko zodpovednosti za DPH v dodávateľských reťazcoch, najmä pri spolupráci s finančne nestabilnými partnermi.
• Pre daňové orgány rozsudok legitimizuje pokračovanie vo vymáhaní DPH aj po zániku hlavného dlžníka, ak sú splnené podmienky vedomého zapojenia.
• Pre poradcov a účtovné oddelenia ide o zdôraznenie významu daňovej due diligence a dokumentácie obchodných vzťahov.
• V širšom kontexte rozhodnutie posilňuje boj proti daňovým podvodom, pričom zároveň potvrdzuje, že zásahy musia rešpektovať základné princípy práva EÚ.

9. Téma: Zdaniteľná osoba pri občianskom partnerstve bez právnej subjektivity

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, kto je zdaniteľnou osobou povinnou platiť daň z pridanej hodnoty v prípade občianskeho partnerstva bez právnej subjektivity, v ktorom jednotliví partneri samostatne poskytujú zdaniteľné služby. Rozhodnutie má význam najmä pre daňové posudzovanie partnerských štruktúr, združení bez právnej subjektivity a zodpovednosť za DPH.

Pozadie prípadu: 

Vnútroštátna právna úprava stanovovala, že jeden z partnerov v občianskom partnerstve bez právnej subjektivity je určený ako osoba zodpovedná za DPH za všetky zdaniteľné služby poskytované ostatnými partnermi. Tento „určený spoločník“ mal niesť daňovú povinnosť aj v prípadoch, keď ostatní partneri uzatvárali zmluvné vzťahy s koncovými zákazníkmi vo vlastnom mene a samostatne realizovali plnenia.

Vnútroštátny súd sa obrátil na Súdny dvor s otázkou, či je takáto koncentrácia daňovej povinnosti v súlade s pojmom zdaniteľnej osoby a s pravidlami určenia osoby povinnej platiť DPH podľa práva EÚ.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Zdaniteľnou osobou je ten, kto samostatne vykonáva ekonomickú činnosť.
   • Pojem zdaniteľnej osoby podľa smernice o DPH sa viaže na osobu, ktorá nezávisle poskytuje zdaniteľné služby, a nie na formálne určenie jedného partnera vnútroštátnym právom.
2. Automatické prenesenie daňovej povinnosti na jedného partnera je neprípustné.
   • Právo EÚ vylučuje vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá bez ohľadu na reálne vykonávanie činnosti určuje jedného partnera ako osobu povinnú platiť DPH za plnenia ostatných.
3. Rozhodujúci je faktický vzťah ku koncovému zákazníkovi.
   • Ak jednotliví partneri poskytujú služby priamo koncovým zákazníkom a vystupujú vo vlastnom mene, nemožno ignorovať túto skutočnosť pri určení osoby povinnej platiť DPH.
4. Odchýlky od občianskoprávnych pravidiel zastupovania nie sú relevantné.
   • Nie je rozhodujúce, že partneri v praxi komunikovali so zákazníkmi mimo formálnych pravidiel zastupovania partnerstva podľa vnútroštátneho práva.

Praktické dopady:

• Pre partnerské a združené formy podnikania rozhodnutie potvrdzuje, že daňová povinnosť sa posudzuje podľa reálneho výkonu ekonomickej činnosti, nie podľa formálneho určenia.
• Pre daňové orgány ide o obmedzenie možnosti sústrediť zodpovednosť za DPH na jedného „určeného“ partnera bez ohľadu na skutočné okolnosti.
• Pre podnikateľov a poradcov rozsudok zdôrazňuje potrebu správneho nastavenia zmluvných vzťahov a fakturácie v rámci partnerstiev bez právnej subjektivity.
• V širšom kontexte rozhodnutie posilňuje jednotný výklad pojmu zdaniteľnej osoby v rámci EÚ a právnu istotu daňovníkov.

10. Téma: Voľba práva v spotrebiteľských zmluvách a časové hľadisko ochrany spotrebiteľa

Súdny dvor Európskej únie sa zaoberal otázkou, či sa osobitná ochrana spotrebiteľa podľa nariadenia Rím I uplatní aj v situácii, keď odborník začne smerovať svoju činnosť na členský štát obvyklého pobytu spotrebiteľa až po uzavretí zmluvy, ktorá obsahuje doložku o voľbe práva. Rozhodnutie je významné pre cezhraničné bankové a finančné zmluvy, ako aj pre výklad časových podmienok spotrebiteľskej ochrany.

Pozadie prípadu: 

Spotrebiteľ uzavrel zmluvu s bankou so sídlom v inom členskom štáte, pričom zmluva obsahovala klauzulu o voľbe práva v prospech práva iného štátu, než je štát obvyklého pobytu spotrebiteľa. V čase uzavretia zmluvy však banka nesmerovala svoju obchodnú činnosť na členský štát, v ktorom mal spotrebiteľ obvyklý pobyt.

Až po uzavretí zmluvy banka rozšírila alebo prispôsobila svoju činnosť tak, že ju bolo možné považovať za smerovanú aj na tento členský štát. Vnútroštátny súd preto riešil otázku, či sa ochranný režim článku 6 nariadenia Rím I môže uplatniť spätne, ak sa podmienky jeho použitia naplnia až dodatočne.

Kľúčové body rozhodnutia:

Súdny dvor rozhodol, že:

1. Rozhodujúci je okamih uzavretia zmluvy.
   • Uplatnenie článku 6 nariadenia Rím I závisí od splnenia jeho podmienok v čase uzavretia zmluvy.
2. Dodatočné splnenie podmienok nie je relevantné.
   • Skutočnosť, že odborník začne smerovať svoju činnosť na členský štát obvyklého pobytu spotrebiteľa až po uzavretí zmluvy, nepostačuje na uplatnenie ochranného režimu.
3. Voľba práva zostáva platná.
   • Ak v čase uzavretia zmluvy neboli splnené podmienky článku 6 ods. 1, voľba práva dohodnutá zmluvnými stranami nie je obmedzená osobitnou ochranou spotrebiteľa.
4. Výklad posilňuje právnu istotu.
   • Jednoznačné časové vymedzenie bráni neistote pri posudzovaní platnosti voľby práva v cezhraničných zmluvných vzťahoch.

Praktické dopady:

• Pre banky a finančné inštitúcie rozhodnutie potvrdzuje, že právne dôsledky zmluvy sa posudzujú podľa okolností existujúcich v čase jej uzavretia.
• Pre spotrebiteľov rozsudok zdôrazňuje význam preverenia zmluvných podmienok a voľby práva už pri uzatváraní zmluvy.
• Pre právnikov a poradcov ide o spresnenie výkladu článku 6 nariadenia Rím I, najmä pri dlhodobých zmluvných vzťahoch s cezhraničným prvkom.
• V širšom kontexte rozhodnutie posilňuje predvídateľnosť a stabilitu kolíznych pravidiel v oblasti spotrebiteľských zmlúv.

Predošlé vydanie EU Legal News #17 si môžete pozrieť tu.