Od 1. 1. 2026 sa mení definícia závislej práce. Zistite, čo to znamená pre spoluprácu so SZČO, aké sú riziká prekvalifikácie a ako správne nastaviť B2B vzťahy.
Od 1. januára 2026 sa zmenila definícia závislej práce v § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Na prvý pohľad ide o stručnú legislatívnu úpravu, v praxi však môže mať veľmi citeľné dopady na to, ako budú posudzované spolupráce so SZČO a inými externými dodávateľmi. Pre zamestnávateľov aj objednávateľov služieb to znamená, že samotné formálne zmluvné nastavenie vzťahu nie je postačujúce a rozhodujúce je jeho skutočné obsahové a faktické fungovanie v praxi.
Čo sa od 1. 1. 2026 mení
Do konca roka 2025 bola závislá práca typovo spojená s piatimi znakmi:
- nadriadenosťou zamestnávateľa a podriadenosťou zamestnanca,
- osobným výkonom práce,
- výkonom podľa pokynov zamestnávateľa,
- výkonom v mene zamestnávateľa a
- výkonom v pracovnom čase určenom zamestnávateľom.
Od 1. januára 2026 sa posledný znak vypúšťa. V definícii tak po novom ostávajú štyri rozhodujúce znaky:
- nadriadenosťou zamestnávateľa a podriadenosťou zamestnanca,
- osobným výkonom práce,
- výkonom podľa pokynov zamestnávateľa
- výkonom v mene zamestnávateľa.
Zmena nie je náhodná. Vývojom dynamiky pracovnoprávnych vzťahov a ich podmienok čoraz častejšie dochádza k situáciám, keď si zamestnanci môžu pracovný čas určovať sami. Typickými príkladmi sú domácka práca, telepráca či pružný pracovný čas. Rozhodovacia činnosť súdov už v minulosti konštatovala, že jednotlivé definičné znaky závislej práce nepožívajú rovnakú právnu silu. Príkladom je aj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 3. 2018, sp. zn. 5Asan/7/2017, ktorý konštatoval, že „pri posúdení znakov závislej práce sa môže dať rôzna váha rôznym znakom, pričom primárnym znakom je nadriadenosť a podriadenosť.” Aj napriek tomu, že znaky závislej práce musia byť kumulatívne naplnené, praxou a vývojom pracovného trhu definičný znak „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom“ už pomaly strácal na význame a prestával napĺňať identifikačnú funkciu pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade reálne k nelegálnemu zamestnávaniu dochádza.
Prečo novela zvyšuje riziko prekvalifikácie B2B vzťahov
Najväčší praktický dopad novely spočíva v tom, že sa zúžil priestor pre formálne nastavené B2B vzťahy, ktoré sa doteraz snažili odlíšiť od pracovného pomeru najmä tým, že dodávateľ „nemal určený pracovný čas“. Ak však osoba pracuje osobne, podľa pokynov, vo vzťahu faktickej nadriadenosti a podriadenosti a vystupuje v mene firmy, vypustenie časového znaku znamená, že pri posudzovaní už ostáva menej priestoru na formálne prekrytie pracovnoprávnej reality obchodnou zmluvou.
Skutočný obsah zmluvného vzťahu bol pri posudzovaní kľúčový aj doposiaľ, avšak táto legislatívna zmena zjednoduší možnosť prekvalifikácie obchodného vzťahu na pracovný pomer inšpekciou práce. Možnosť prekvalifikovania vzťahu stojí najmä na skutočnom obsahu spolupráce. To znamená, že kontrolné orgány a súdy posudzujú materiálnu realitu, nie samotnú formálnu úpravu v zmluve. Inak povedané, ak zmluva označuje vzťah ako dodávateľský, avšak dotknutá osoba je v skutočnosti začlenená do internej organizačnej štruktúry spoločnosti a vykonáva činnosť pod riadením jej manažmentu, je tu významné riziko vyhodnotenia právneho vzťahu ako „fiktívneho podnikania“, s čím je spojené aj riziko uloženia pokuty zo strany inšpektorátu práce, ale aj ďalšie negatívne dopady nielen voči porušujúcemu subjektu, ale v niektorých prípadoch aj voči jeho odberateľom.
Inšpekcia práce: tvrdší sankčný režim a silnejší výkon kontroly
S novelou zároveň prišlo aj sprísnenie sankcií za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania. Národný inšpektorát práce uvádza, že od 1. januára 2026 sa pokuta pohybuje od 4 000 eur do 200 000 eur; ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, dolná hranica je 8 000 eur. Predtým išlo o 2 000 eur, resp. 5 000 eur.
Zároveň sa zavádza pravidlo, podľa ktorého sa pri úhrade dvoch tretín pokuty do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia pokuta považuje za uhradenú v plnej výške.
Ešte dôležitejšie však je, že štát avizuje aj intenzívnejší výkon kontrol. Podľa oficiálnej informácie inšpekcie práce bola vo februári 2026 vykonaná mimoriadna celoslovenská akcia, do ktorej sa zapojilo takmer 100 inšpektorov, pričom kontroly sa týkali aj fiktívnych živnostníkov. Minister práce zároveň oznámil, že podobné akcie sa majú opakovať pravidelne, ďalšia má byť vykonávaná v spolupráci s políciou. Súčasne boli avizované legislatívne zmeny na zefektívnenie kontroly.
Závislá práca vs. „fiktívna živnosť“: kde sú najčastejšie varovné signály
V B2B vzťahoch sa riziko zvyčajne nekoncentruje do jedného znaku. Rozhoduje kombinácia prvkov. Medzi najčastejšie patrí operatívne riadenie práce zo strany objednávateľa, pevné začlenenie do tímu a štruktúry firmy, osobný výkon bez reálnej možnosti zastúpenia, vystupovanie navonok v mene firmy, pravidelná odmena podobná mzde, ekonomická závislosť od jedného klienta, exkluzivita a ďalšie. Rovnaké riziko vzniká napríklad aj vtedy, ak dodávateľ používa firemný e-mail, má internú pozíciu, sedí na „svojom“ pracovisku v priestoroch objednávateľa a funguje v režime obdobnom zamestnancovi.
Práve preto bývajú pri kontrole rozhodujúce zdanlivo jednoduché otázky: kto zadáva úlohy, kto prácu preberá, môže sa dodávateľ dať zastúpiť, môže odmietnuť objednávku, kto schvaľuje neprítomnosť a ako sa určuje odmena. Práve takéto otázky pomáhajú inšpektorom odlišovať skutočný podnikateľskú činnosť od faktického výkonu závislej práce.
Jednotlivé spomínané znaky a podmienky spolupráce totiž vyjadrujú mieru v akej sú alebo nie sú prítomné zákonné znaky závislej práce, uvedené vyššie.
Kľúčové je procesno-organizačné nastavenie
Najčastejšou chybou je očakávanie, že potenciálne riziko vyrieši precízne napísaná zmluva. Nevyrieši. Zmluva je dôležitá, ale iba vtedy, ak verne odráža realitu. Ak je v nej uvedené, že dodávateľ je autonómny, no v skutočnosti dostáva denný rozpis úloh, musí chodiť na interné porady, eviduje sa v dochádzke a nemôže odmietnuť zadanie, musí vopred nahlásiť plánovanú neprítomnosť v práci, potom zmluva, ktorá je v rozpore s touto skutočnosťou nestačí — naopak, môže pôsobiť ako formálne zakrývanie skutočného stavu. V právnom jazyku sa táto situácia označuje ako simulovaný právny úkon.
Pre zamestnávateľov je v tomto smere kľúčové, že právne posúdenie nemožno oddeliť od procesného a organizačného nastavenia spolupráce. Otázka teda neznie len „čo máme v zmluve“, ale aj „ako zadávame prácu, ako ju preberáme, kto nesie riziko a ako vystupuje dodávateľ navonok“. Až odpovede na tieto otázky ukážu, či ide o skutočné podnikanie, alebo o skrytý pracovnoprávny vzťah.
Ako nastaviť dodávateľský vzťah, aby zodpovedal skutočnému podnikaniu
Ak má mať B2B spolupráca reálny podnikateľský charakter, predmet plnenia by mal byť definovaný výsledkovo: cez výstupy, akceptačné kritériá a prevzatie výsledku. Objednávateľ má určovať, čo potrebuje a dokedy, nie každodenný pracovný postup. Fakturácia by mala reflektovať dodaný výsledok alebo etapu, pričom neodporúčame kopírovať mzdu za „odrobený mesiac“. Súčasťou obchodného modelu by mala byť aj zodpovednosť dodávateľa za vady a škodu, primeraná autonómia pri organizácii práce a, pokiaľ to povaha činnosti umožňuje, aj zastupiteľnosť či subdodávka.
Rovnako dôležité je rozumne pracovať s firemnými zdrojmi. Ak dodávateľ potrebuje prístup do priestorov, k technike alebo k softvéru objednávateľa, malo by to mať jasný právny a prevádzkový rámec. Neprimerané „zamestnanecké“ poskytovanie pracoviska, auta či notebooku bez samostatného nastavenia vzťahu zvyšuje riziko prekvalifikácie. To neznamená, že externista nesmie nikdy použiť firemné vybavenie, ale že takéto použitie musí byť obchodne obhájiteľné a primerané.
Kedy zvoliť pracovný pomer alebo dohodu a kedy B2B
Ak firma potrebuje človeka, ktorý bude dlhodobo integrovaný do interného tímu, pracovať pod priamym vedením nadriadeného, plniť priebežné operatívne pokyny, byť súčasťou interných procesov a vystupovať v mene firmy, správnou voľbou je spravidla pracovný pomer alebo niektorá z dohôd mimo pracovný pomer podľa Zákonníka práce. Práve pre takýto typ výkonu práce je pracovnoprávny režim určený.
Naopak, B2B model dáva zmysel najmä tam, kde ide o dodávku služby alebo výsledku so zachovaním autonómie dodávateľa, jeho podnikateľského rizika, vlastnej organizácie práce a zodpovednosti za výstup. Typickým znakom nie je „obsadenie interného miesta“, ale samostatné plnenie obchodnej zákazky. V praxi teda nejde o to, čo je lacnejšie alebo administratívne pohodlnejšie, ale o to, ktorá forma zodpovedá skutočnému spôsobu spolupráce.
Je potrebné zdôrazniť, že hoci sú dodávateľské B2B vzťahy pod zvýšeným dohľadom štátnych orgánov, v žiadnom prípade to neznamená, že by štát mohol podnikateľov nútiť zamestnávať všetky osoby, ktoré využívajú pri svojej činnosti. Podnikateľ má plné právo slobodne sa rozhodnúť, či bude na výkon svojich aktivít využívať vlastných zamestnancov alebo externých obchodných dodávateľov. Ak však podnikateľ pracuje s externými dodávateľmi, je nevyhnutné, aby išlo o skutočných podnikateľov a aby vzťahy s nimi boli reálne obchodnoprávne – nie o formálne prekrytie závislej práce a predstieranie pracovnoprávneho vzťahu.
Záver
Novela účinná od 1. januára 2026 neposúva hranicu medzi SZČO a zamestnancom revolučnou zmenou zákonného ustanovenia, no má významný praktický dopad. Vypustenie znaku „v pracovnom čase určenom zamestnávateľom“ oslabuje doterajšie čisto formálne konštrukcie, ktorými sa často argumentačne prekryvali sporné B2B modely spolupráce. Súčasne rastú sankcie a štát otvorene deklaruje intenzívnejší a operatívnejší výkon kontrol. Pre firmy je preto najbezpečnejšou stratégiou položiť si otázku, či konkrétny človek, ktorý pre nich vykonáva určitú činnosť za odmenu podniká samostatne, alebo pre firmu fakticky pracuje ako zamestnanec. Práve tam dnes vedie hranica medzi legitímnym outsourcingom a nelegálnym zamestnávaním. Zároveň však podnikatelia môžu svoje vnútorné vzťahy a spolupráce reálne i zmluvne reorganizovať a zabezpečiť tak súlad výkonu svojej činnosti s legislatívnymi požiadavkami.
